V tento večer, keď sa mi zmenili (najdôležitejšie) plány, keď ma už bolí hlava z pozerania obľúbeného seriálu, keď som si urobila poriadok v izbe (aj v hlave), sadla som si za laptop a po niekoľkých minútach surfovania na internete som zablúdila na svoj blog. Áno, zablúdila. So zvedavosťou som si prečítala svoj posledný článok o jeseni z mojej strany a vtedy som si uvedomila, ako dávno to bolo.


Svoj život som tak intenzívne žila (aj žijem), že som nemala čas alebo potrebu sem niečo písať. Svoj čas sa snažím vyplniť činnosťami, ktoré chcem robiť alebo ich dlhšie plánujem urobiť. No stále platí, že 24 hodín nepostačuje. No dni plynú rýchlo, a ja som na jednej strane rada, pretože si myslím, že tak budem bližšie k niečomu, čoho sa neviem dočkať, ale na druhej strane je smutné, že musíme viesť takýto uponáhľaný život. A tak, ani neviem ako, som zase niekde inde (našťastie tam, kde chcem byť) ako som bola, a ani si neuvedomujem koľko sa toho deje. Pripravila som Vás o moju 18-tku, zažila som krásny vzťah, veľa som sa nasmiala ale aj naplakala (oboje k životu patria), spoznala som veľa ľudí, uvedomila si veľa vecí, prežila krásne Vianoce... a, áno, nový rok.

Za chvíľu tu bude (úžasné) leto, vodičák, stužková, maturita a ďalej nemám potuchy. Viem, že nie som jediná, ktorá nemá ani chuť rozmýšľať do budúcna, ale AKO BUDE, TAK BUDE. Verím, že treba aj nejaké veci plánovať do budúcna, ale ako život poznáme, môže to byť nakoniec úplne inak. Preto sa radšej zameriavam na prítomnosť, tá je predsa najdôležitejšia.